Ako sa skončil môj dnešný deň?
Naplánovala som si upratovanie domu, ale také od gruntu. Už nad ránom som sa budila a premýšľala som , ako si to všetko zorganizovať, aby práce prebiehali plynule. Mala som navarené, takže o obed som sa nemusela starať. Len o upratovanie. Najskôr kúpeľňa a záchody, prach, vysávanie, hlavne pod posteľami…Neverili by ste koľko prachu sa pri dvoch psoch za týždeň vyprodukuje. Veľkou výzvou je kuchyňa. Koľko zákutí s nalepeným prachom tam objavíte, keď si nasadíte dioptrie. Zvládla som. Aj mŕtve muchy pod oknami, aj pavučiny pod radiátormi. Všetko. Krásne som upratala celý dom. Odmenou mi bol relax na slnku. Ľahla som si na lehátko na terase, uvarila kávu a počúvala som hudbu. Ešte trošku augustových slnečných lúčov sa na mňa nalepilo. Skrátka pohoda! Tešila som sa z uprataného domu a hrešila som psíky, keď pili vodu a z papuliek im kvapkala voda na umyté dlaždice. Manžel sa vybral na opačný koniec Bratislavy. Deň plynul. Máme dohodu, že keď sa vracia, brnke mi, aby som psíkov zahnala do domu, aby ich cúvajúc do bránky nezrazil. Brnkol mi a ja som už zaháňala psíkov dovnútra. Ale hlas mal iný, nešťastný. „Libuška, ukradli mi auto!“ Čo? Neverila som. Bol pred veľkým nákupným centrom. „Dobre sa porozhliadni, určite si si len zle zapamätal miesto!“ „Nie, viem presne, kde som zaparkoval. Auto tu nie je. Už som volal aj políciu.“ Stále som dúfala, že ho len nevie nájsť, ale keď volal už aj policajtov…Ďalší telefonát bol už oveľa zúfalejší, lebo v aute mal aj fotoaparát so svojimi fotografickými spomienkami. To som už aj ja začala pochybovať, ale stále som si myslela, že niekde na parkovisku to auto bude. Nalievala som si do pohára víno, aby som to ľahšie strávila a zase počujem zvoniť telefón. Dlho vyzváňal, kým som ho mohla zdvihnúť. Volal mi manžel a teraz je otázka pre vás. Čo mi oznámil?
Libuša Sabová
